Ako prežiť infarkt a naučiť sa znovu žiť

Napriek tomu, že Jeff Breece prežil infarkt, nenechá sa svojím stavom uväzniť. Zistite prečo.

Život môže byť ako značenie ciest na mape. Od okamihu, keď si v dvadsiatke uvedomíme, kto sme, až do chvíle, keď naposledy vydýchneme. V každom okamihu cesty sa môžeme rozhodnúť, že si budeme uvedomovať svoje okolie a náš smer upravíme podľa neho. Alebo môžeme stále pokračovať v rovnakom smere, ktorý sme si určili na začiatku našej cesty.

Sú však chvíle, keď sa naša cesta náhle zvrtne, či už kvôli slepej uličke, alebo nejakej katastrofe. Niekedy nás to nasmeruje na radikálne odlišnú cestu. Tento príspevok je o momente, keď som musel zmeniť smer svojej životnej cesty po tom, čo som náhle dostal závažný infarkt myokardu, ktorý predstavoval náhly obrat k životu s ochorením srdca.

Práve som sa presťahoval z Texasu späť do rodného Ohia, kde som pracoval pre malú technologickú firmu, kde som mal na starosti štyroch či piatich klientov. Moja práca zahŕňala programovanie a spoluprácu s organizáciami s cieľom pochopiť a umožniť im plnenie ich digitálnych cieľov – bez problémov som odpracoval 60 až 70 hodín týždenne.

Zároveň som sa snažil získať späť fyzickú kondíciu, ktorú som mal ešte pred prácou v Texase, a to tým, že som 5 dní v týždni cvičil v miestnej posilňovni YMCA. Mal som 46 rokov, posilňoval som a zdravo sa stravoval, aby som sa pripravil na blížiacu sa päťdesiatku.

Všetko išlo ako po masle. Bol som na najlepšej ceste k povýšeniu. Ako zvyčajne, moje každoročné fyzické vyšetrenie ukázalo, že som v dobrom zdravotnom stave. Keďže som sa na posilňovanie sústredil takmer celý rok, cítil som sa čoraz silnejší a zdatnejší. Všetko bolo na dobrej ceste. Všetko som mal pod kontrolou.

Jedno ráno som sa zobudil s trochu nepríjemným pocitom v ľavej ruke a v strede hrudníka. Pripisoval som to včerajšiemu tréningu, pri ktorom som robil mŕtvy ťah a intenzívne posilňoval hrudník. Napriek tomu som sa nemohol zbaviť zvláštneho pocitu, že niečo nie je v poriadku. 

Mal som pocit, že som niečo prehliadol, ale nemal som ani tušenie, čo by to mohlo byť. Mal som chuť si celú situáciu priblížiť, akoby to bol obrázok vo vysokom rozlíšení v iPhone, do ktorého by som sa mohol zahĺbiť a zistiť, čo nie je v poriadku. Ten pocit ma neopúšťal. Mohol som si vravieť, že to nič nie je, ale ten pocit pretrvával. O pár hodín som mal stretnutie s klientom, takže som sa na to snažil nemyslieť. Uvaril som si kávu, osprchoval sa, obliekol a pokračoval v povinnostiach.

Keď som nasadol do auta a vyrazil na prvé stretnutie, všimol som si, že mám úplne spotené čelo. Bol posledný marcový deň, a vtedy môže byť rovnako chladno ako v zime, ak ste strávili nejaký čas na Stredozápade. V tej chvíli mi nebolo vôbec teplo, ani som sa nenamáhal. 

Opäť som mal ten pocit. Hneď som vedel, že niečo nie je v poriadku. Tak som sa vydal na najbližšiu pohotovosť a v krátkom čase som bol napojený na EKG prístroj. Hoci som mal prvýkrát v živote skutočne vysoký krvný tlak, výsledky EKG boli úplne normálne.

V nemocnici si ma teda nechali ďalších 12 hodín na pozorovanie. Jedným z diagnostických nástrojov, ktoré lekári používajú na zistenie toho, či je vaše srdce v poriadku, alebo nie, je enzýmový test nazývaný troponínový test. Prvý z mojich troch testov bol úplne v poriadku. Druhý už nie. V tom momente všetci okrem mňa vedeli, že je zle.

Lekár ma chcel na druhý deň ráno poslať na záťažovú echokardiografiu, aby zistil, či nemám zablokované tepny, ale po dôkladnom preskúmaní mojich srdcových tepien ma nakoniec poslal priamo do tzv. katetrizačného laboratória na vloženie stentu. Zistili totiž vážne upchatie ľavej prednej zostupnej tepny – teda infarkt myokardu. Po operácii som zavolal rodičom, manželke a najlepšiemu kamarátovi, ktorí na mňa po operácii čakali v nemocnici. Všetko sa udialo tak rýchlo a na rehabilitácii som bol skôr, ako som sa nazdal.

Začiatok dlhej cesty

V nasledujúcom týždni som si uvedomil, že pobyt v nemocnici je v skutočnosti tá ľahšia časť infarktu. O tom, čo nasleduje, sa už nehovorí.

Po infarkte môžete často trpieť ťažkou depresiou a úzkosťou. Výskumy ukazujú, že až u 33 percent pacientov s infarktom sa vyvinie určitý stupeň depresie.

Pred infarktom som tieto príznaky nikdy nepociťoval, ale niekoľko dní po ňom som zistil, že nemôžem spať. Moja myseľ pracovala na plné obrátky. Mal som pocit, akoby som dostal do ruky odistený granát a musel ho stále nosiť vo vrecku košele bez toho, aby som vedel, kedy vybuchne. 

Porozprával som sa so svojou tetou, ktorej manžel viedol dlhý boj s rakovinou, a ona sa so mnou podelila o jednu zo svojich stratégií, ako sa s podobnou situáciou vyrovnať. Povedala mi, aby som sa každé ráno pozrel do zrkadla predtým, ako sa oblečiem. Nahý. Vlasy a brada rozstrapatené. Ospalé oči.

Povedala mi: „Povedz si, mal som infarkt.“

„Každý deň?“ opýtal som sa.

„Áno, každý deň.“

Ako čeliť depresii a úzkosti

Po niekoľkých mesiacoch, keď som túto situáciu už emočne nezvládal, som sa obrátil na terapeuta. Povedal mi, že teta mi dala jednu z najlepších rád, aké som mohol dostať, pretože to pomáha rýchlejšie sa dostať na „cestu spracovania smútku k cieľu prijatia“. Navrhol mi aj techniku, ktorej som sa spočiatku bránil, pretože mi pripadala príliš „citlivá“. (Alebo, ak chcete, nie dosť mužná).

Áno, patril som medzi tie typy. Najlepšie je s nikým nekomunikovať. Všetky svoje problémy som dokázal vyriešiť sám. Nikoho som nepotreboval. Chápete.

Terapeut mi poradil, aby som si každý záchvat úzkosti predstavil ako osobu, na ktorej na mi záleží. Stačilo, aby som ju uistil, že som v poriadku, poďakoval jej za starostlivosť a povedal, že ma môže prísť skontrolovať neskôr. Ako som zistil neskôr, bol to mechanizmus, ako využiť úzkosť ako nástroj, aby som zostal ostražitý, ale aby ma úzkosť nestiahla na dno. Trvalo to roky, ale nakoniec som sa zbavil svojich predsudkov a ocenil všetky tipy, ktoré som dostal.

Pravdupovediac, neprejde deň (a keď toto píšem, od môjho infarktu ubehlo asi päť rokov), aby som nemyslel na granát vo vrecku košele. Asi preto som začal namiesto dvíhania činiek behávať. Beh mi pomáha vyčistiť si hlavu.

V jednej knihe o meditácii sa beh porovnával s tibetským konceptom „veterného koňa“. Ak som to pochopil správne, jedná sa o to, že naša myseľ je ako divoký kôň, ktorý je plný energie a len bezcieľne beží a beží, vyskakuje a vzpína sa, až kým sa úplne nevyčerpá. Potom, ako sa naša myseľ vyčerpá, naše telo sa môže zotaviť a dýchať. 

Pri behaní po cestičkách pri rieke v blízkosti môjho domu počas prvých troch rokov po infarkte som mal presne taký pocit. Pri čoraz dlhších behoch som sa neraz aj rozplakal. Ako som silnel a naberal lepšiu kondíciu, niekedy som prekonal aj 30 kilometrov. Sledoval som, ako sa menia ročné obdobia. Počas teplých letných búrok som bežal bez trička. Milujem ten pocit. Pozoroval som toľko východov a západov slnka. Nakoniec som zničil päť párov bežeckých topánok (a pre každého, kto behá, je jasné, že päť párov znamená skoro 2 500 kilometrov). Napriek tomu som zistil, že bez ohľadu na to, ako ďaleko bežím, nemôžem uniknúť svojim stálym spoločníkom: úzkosti a depresii.

Všetky moje každoročné kardiologické prehliadky boli zatiaľ absolútne v poriadku. Lieky, ktoré mi predpísal kardiológ, som užíval správne. Raz za čas som skontroloval svoj krvný tlak a hladinu cholesterolu. Stravoval som sa zdravo, ale neodopieral si niektoré z bežných vecí, ktoré rád jem.

Pracoval som na znížení stresu. Pre mňa sú to všetko časti väčšieho celku, hlavne keď sa na zdravie pozeráte ako na súbor aspektov.

Rozhodol som sa, že spolu so svojím najlepším kamarátom vystúpim na Mount Hood v Portlande v Oregone, na vrchol s názvom McNeil's Point. Bola to pre mňa veľká vec.

Predtým ako sa pustíte do niečoho podobného, je najlepšie sa najprv poradiť so svojím lekárom.

Ja som to urobil a dostal som zelenú. To, čo ma desilo najviac, je práve byť vysoko v horách.

Žiadny mobilný signál. Žiadna tiesňová linka. Žiadna záchranka. Len ja, môj kamarát a hora.

Ale vtipné je, že ten strach opadol hneď, ako sme začali stúpať. Rovnako ako pri behu. Áno, boli sme zadýchaní zo zmeny nadmorskej výšky (a tiež z toho, že sme v ten deň prešli viac ako 30 kilometrov pešo, pretože sme sa stratili). Ale ten moment, keď som sedel na vrchole hrebeňa pri kope kameňov a počúval vietor, ktorý fúkal cez úbočie hory, bol začiatkom mojej päťročnej cesty späť k prírode.

Teraz chodím na niekoľkodňové túry do prírody asi dvakrát do mesiaca. Prešiel som Smokies, Dolly Sods, 160 kilometrov za 6 dní cez Olympic Mountains, Big South Fork k vodopádom Yahoo, oblasť Cumberland Falls a množstvo ďalších miest. Tieto výlety sú pre mňa spôsobom, ako čeliť voľbe medzi žitím v strachu z granátu vo vrecku košele, alebo možnosťou ho namiesto toho na chvíľu odložiť a nadýchať sa čerstvého horského vzduchu, ktorý vonia borovicami.

Môžem prosto len cítiť slnko na pokožke a pociťovať vďačnosť za taký neuveriteľný zážitok namiesto toho, aby som sa stiahol do temnoty vlastnej mysle.

Rozhodnúť sa prijať život, nie strach

Dnes som na svojej ceste s ochorením srdcových tepien oveľa ďalej, no stále neviem, kde a kedy natrafím na ďalšie prekážky. Mám však pocit, že som na tento boj lepšie pripravený. Kým pred infarktom som mal problém zdieľať svoje pocity s ľuďmi, teraz som o niečo otvorenejší a menej sa bojím požiadať o pomoc, keď potrebujem emocionálnu podporu. Už toľko vecí nedržím v sebe a ani zďaleka nie tak dlho, ako som to robil v minulosti. Nevadí mi plakať, keď potrebujem, alebo sa smiať, keď mám chuť. Ani sa necítim tak beznádejne alebo vystrašene. Myslím si, že by sa tak nemal cítiť nikto.

Hoci strach je prirodzený – a v niektorých prípadoch aj užitočný – nechať sa ovládnuť strachom je voľba. Rovnako ako je voľbou prijať život, ktorý máme, a užívať si každú minútu. Bez ohľadu na naše fyzické schopnosti alebo vývoj našich ochorení, spomienky, ktoré vytvárame, pocity radosti a lásky, ktoré zdieľame, to všetko rezonuje všade okolo nás. Rovnako ako vietor, ktorý fúka cez lúky a borovice.

Plánovanie budúcnosti

S novým rokom mám v pláne pokračovať v tom, čo ma v týchto dňoch najviac baví. Zaujímavá práca. Podpora ľudí v mojom živote. Priblíženie sa k ľudom, na ktorých mi záleží. Tráviť čo najviac času vonku, objavovať polia, lesy a potoky, kamkoľvek ma cesta zavedie, s úsmevom na tvári a smiechom na perách. 

Dúfam, že sa v budúcnosti podelím o ďalšie z týchto príbehov s každým, kto môže mať úžitok z akejkoľvek časti mojej skúsenosti. Zatiaľ čo som sa učil, ako prijať život s ochorením srdca, musel som zlepšiť svoje zdravie prostredníctvom nového súboru pravidiel a zároveň si udržať v živote pocit naplnenia ako niekto, kto žije v tele a s telom, ktoré prekonalo infarkt.

Na záver považujem za vhodné podeliť sa o jednu z turistických fráz, ktorá mi vždy vyčarí úsmev na tvári, keď ide v teréne do tuhého. Tá pre mňa znamená všetko. Jednoducho sa netreba sústrediť na to, že sa cítime uväznení okolitými podmienkami, ale treba ich vidieť tak, aké skutočne sú, vnímať ich ako zmenu smeru, nie to, kto sme.

„Poďme ďalej!“

Uvedený text má výhradne informatívny účel, nejedná sa o konkrétne odporúčania na zvládnutie alebo liečbu ochorenia.

---

COB-SK-00103

---