Prečo muži nehovoria o depresii

Mal som 41 rokov, keď sa mi zdalo, že sa mi zrútil svet.

Moja prvá skúsenosť s depresiou by sa dala nazvať situačnou depresiou. Začalo sa to krátko po mojom povýšení v práci. Niekoľko rokov som bol zástupcom riaditeľa vo veľkom mestskom školskom obvode a bol som povýšený na pozíciu riaditeľa v inej škole.

Nastúpil som do novej funkcie s veľkou zodpovednosťou. Zároveň som mal doma päťročné dieťa, trojročné dieťa a dvoch novorodencov. Začalo sa to tým, že som mal stiahnutý žalúdok, nevedel som sa toho zbaviť a mal som problémy s jedením. Moja myseľ neustále bežala na plné obrátky a takmer som nemohol spať. Mal som obdobia, keď som za celý týždeň spal menej ako 10 hodín. Prišiel som na to, že sa bojím chodiť do práce.

Nakoniec som si uvedomil, že potrebujem pomoc. Obrátil som sa na svojho rodinného lekára a začal som navštevovať aj terapeuta. O niekoľko mesiacov som mal pocit, že som na ceste k uzdraveniu.

O tri roky neskôr, takmer na deň presne, som zažil svoj druhý veľký záchvat depresie.

V práci a doma sa mi darilo, a ja som si bez akýchkoľvek predchádzajúcich varovaní všimol, že sa v mojom tele niečo mení. Pamätám si, ako som bratovi povedal: „Cítim, že moje telo sa zmenilo... toto nebude dobré.“ Neuvedomoval som si, že onedlho upadnem do depresie, v porovnaní s ktorou mi moja posledná skúsenosť bude pripadať ako prechádzka ružovou záhradou.

Mnohé z mojich príznakov boli podobné, ale oveľa silnejšie ako pri prvom záchvate depresie. Schudol som takmer 50 kíl, pretože som nemohol jesť, a opäť som mal problém vôbec zaspať. Mal som problém zapamätať si veci a sústrediť sa. Vyhýbal som sa spoločnosti ako sa len dalo. Začal som sa izolovať. Po večeroch som mal nekontrolovateľné záchvaty plaču.

Vzal som si voľno v práci, ale keď sa na to pozriem spätne, možno to nebola najlepšia voľba. Bez rutiny sa moje príznaky zhoršovali. Nedokázal som sa zdvihnúť z gauča. Vtedy som začal mať všeobecné myšlienky na samovraždu.

Dva týždne po tom, ako som sa vrátil do práce, sa tieto myšlienky začali meniť na podrobnejší plán a zdalo sa mi byť reálne, že by som to mohol naozaj urobiť. Porozprával som sa so svojou rodinou a psychiatrom a zapísal som sa do trojtýždňového programu čiastočnej hospitalizácie.

Tento program bol začiatkom dlhého procesu zotavovania. Som šťastný, že môžem povedať, že som už štyri roky bez príznakov. Od svojho zotavenia venujem veľa voľného času téme duševného zdravia, najmä keď ide o iných mužov, ktorí bojujú s depresiou.

Pripustenie problému

Hoci som svoju depresiu nejaký čas skrýval, ako to robia mnohí muži, pomoc som vyhľadal pomerne skoro, pretože moje príznaky boli náhle a vyčerpávajúce. Mnohí muži však pokračujú v každodennom živote, maskujú svoju depresiu celé roky a snažia sa tváriť, akoby sa nič nedialo. Často sa izolujú a svoje pocity si nechávajú pre seba. A počas toho, ako skrývajú svoju depresiu, príznaky sa často ďalej zhoršujú.

Často vidím, ako mnohí chlapci počúvajú, že majú byť „tvrdí“. Mnohí z nás sa naučili, že určité emócie (napríklad hnev) sú v poriadku, ale pocity ako strach a smútok – alebo čokoľvek, čo ukazuje našu zraniteľnosť – by sme mali držať pod pokrievkou. Podľa mojich skúseností sme si niektorí z nás tieto návyky preniesli až do dospelosti.

Po ukončení liečebného programu som sa pridal k podpornej skupine pre mužov s depresiou a dodnes sa zúčastňujem na stretnutiach. Mnohí muži, ktorých som tam stretol, hovoria o hanbe a pocite viny za duševné ochorenie. Obávajú sa toho, ako na nich budú hľadieť ostatní kvôli stigme ochorenia, a tiež diskriminácie, ktorej môžu čeliť, ak vyhľadajú odbornú pomoc.

Keď sa pozriem späť na svoju situáciu, určite som sa hanbil. Keď som si prišiel po lieky do lekárne, obzeral som sa okolo seba, aby som sa uistil, že tam nie je nikto známy. Keď som prišiel domov, roztrhal som všetky dokumenty na kúsky, aby nikto nenašiel dôkaz, že užívam lieky na depresiu. Cestou do ordinácie terapeuta (ktorá bola len niekoľko blokov od školy, kde som pracoval) som sa snažil zakryť si tvár, aby ma nikto nevidel vchádzať do budovy.

Stigma a stereotypy o mužnosti môžu spoločne brániť mužom v hľadaní potrebnej podpory u lekára.

Paul Gilmartin z podcastu Mental Illness Happy Hour mi povedal, že si prvýkrát uvedomil, že potrebuje pomoc po incidente na ceste. Sedel vo svojom aute, bol nahnevaný a kričal na chodcov, ktorí pred ním naďalej prechádzali cez cestu, hoci svietila červená. Paul hovorí, že jeden z chodcov pristúpil k jeho oknu, naklonil sa k nemu „s pohľadom plným odporu a ľútosti“ a povedal: „Synku, spamätaj sa,“ a odišiel. To bol okamih, kedy Paul precitol.

Keď som sa ho spýtal, prečo pred týmto incidentom nevyhľadal pomoc, povedal mi, že veril, že jeho emócie sú prechodné, a aj tak nevedel, čo má robiť, aby našiel pomoc.

„Dosť dobre som sám sebe klamal, že mám všetko pod kontrolou,“ povedal Paul. „Tá udalosť túto predstavu obrátila naruby.“

Rôzne príznaky

V posledných rokoch sa vedecká komunita dozvedela aj to, že depresia sa u mužov môže prejavovať inak ako u žien. Štúdia z roku 2013 v časopise JAMA Psychiatry uvádza, že u mužov trpiacich depresiou sa častejšie prejavujú príznaky ako:

• záchvaty hnevu/agresie,
• podstupovanie rizika,
• užívanie návykových látok.

Štúdia vyzýva lekárov, aby pri starostlivosti o mužov, ktorých depresia môže byť nediagnostikovaná, hľadali tieto príznaky a ďalšie „alternatívne negatívne dôsledky“. Neskoré poskytnutie starostlivosti v dôsledku stigmy alebo nesprávnej diagnózy často znamená, že mnohí muži naďalej trpia v tichosti, čo môže viesť ku katastrofálnym dôsledkom.

Hoci sa o samovraždu pokúša viac žien, muži zomierajú na následky pokusu o samovraždu takmer štyrikrát častejšie ako ženy.

PREVENCIA SAMOVRAŽDY: Ak vy alebo niekto, koho poznáte, uvažuje o samovražde, vyhľadajte pomoc na krízovej linke alebo linke prevencie samovrážd. Tu je zoznam krízových centier prevencie samovrážd v Európe. 

Otázka zostáva: Ako môžeme podporiť mužov pri hľadaní pomoci v prípade depresie a iných problémov s duševným zdravím?

Získanie pomoci, ktorú potrebujeme

Je povzbudzujúce dozvedieť sa o klinických pokrokoch v oblasti duševnej starostlivosti a vidieť, že rôzne organizácie robia čoraz viac práce pri šírení osvety o depresii. Ide o veľké iniciatívy, ktoré môžu mať veľký dopad a pomôcť mnohým ľuďom. Ale ja ako človek, ktorý žil s depresiou, si myslím, že musíme začať aj v malom a zamerať sa na naše vlastné komunity a pracovať na odstránení stigmy spojenej s depresiou.

O svoje príbehy by sa malo podeliť viac mužov, ktorí prekonali problémy s depresiou alebo ktorí s ňou stále bojujú. Čím viac budeme schopní hovoriť o mužoch a depresii, tým je pravdepodobnejšie, že viac mužov urobí prvý potrebný krok a vyhľadá podporu.

Pre tých mužov, ktorí bojujú, je dôležité uvedomiť si, že majú chorobu a že depresia je v skutočnosti zdravotný problém, a nie nejaká charakterová chyba alebo morálne zlyhanie. Skvelým prvým krokom môže byť rozhovor s odborníkom o tom, čo prežívate. 

Hoci nič nemôže nahradiť radu lekára, existuje niekoľko online zdrojov, ktoré by mohli byť užitočné pri týchto prvých krokoch:

• Movember
• ManTherapy
• Heads Up Guys
• The Face It Foundation

Čo je najdôležitejšie: Je v poriadku, že nie ste v poriadku, ale nemusíte trpieť osamote. Vyhľadanie pomoci je prejavom sily, nie slabosti. Keď sa pozriem späť na svoju vlastnú situáciu, som nesmierne vďačný, že som sa rozhodol odísť z práce a vstúpiť do liečebného programu. Bola to jedna z najťažších vecí, ktoré som musel urobiť, ale stálo to za to.

Uvedený text má výhradne informatívny účel, nejedná sa o konkrétne odporúčania na zvládnutie alebo liečbu ochorenia.

---

COB-SK-00110

---